Nedeľa alebo Prečo všetci idú tak rýchlo ... do riti??!

7 Bridges Walk (Chôdza/ Pochod po siedmych mostoch) sa konal túto nedeľu. Juro ma pre to dokonale nadchol, hoci nechcene a tak som sa ako prvá, už v pondelok večer, registrovala. Chalani tak urobili až na poslednú chvíľu, keď som na nich zatlačila s mojim „chcem“ a hlavne, že nemám s kým. Skúšala som to v škole, skúšala som to v práci, ale nik nejavil ani tretinové známky nadšenia ako ja. 27 kilometrov, cca 5 hodín, 7 mostov, 7 zálivov a ešte viac nových miest, ktoré sme v Sydney zatiaľ nevideli. V nedeľu malo pršať, ale nevzdávala som to.
Nedeľné ráno bolo pre mňa ale ťažšie, keď sa malo ísť na vec. Obloha zatiahnutá, tak volám Jurijmu, že teda čo a ako.. A on, že ideme. A tak sme sa vybrali na túto cestu Sydney. Šani, hoci sa večer predtým zatajoval, nakoniec ráno dorazil. Filip to prespal, ako inak.. Nebránilo nám už nič, počasie sa vylepšovalo, nadšenie stupňovalo.. teda opäť iba moje!! Klasika..

Celá udalosť nemala začiatok a koniec, ale v zásade sa šiel okruh okolo Sydney, každý sa napojil vo svojej štvrti, v ktorej aj skončil. Chvíľu sme blúdili, ale nakoniec sme objavili dav šinúci sa vpred. Išli sme teda proti prúdu, ako správni punkáči... teda nie že by som ja niekedy punkáčka bola. Vo východzom bode sme dali rannú kávu, Juro ako pravá socka pobral matroše (avšak pre nás všetkých:)) a vybrali sme sa na našich 27 kilometrov. „Prečo všetci idú tak rýchlo do riti??,“ zadelil Šani hneď pri štarte... Pre menej znalých musím podotknúť, že Šani je starý športovec, triatlonista, maratónec, vytrvalec!

Ľudí bolo neúrekom, bielych, čiernych, šikmých, rovných, prestižákov i amatérov... celkom napodiv, keďže počasie nebolo najlepšie. Cesta bola ale veľmi príjemná, prechádzali sme mostmi, bavili sa – na nás, na druhých a na tom celom. Až kým cca na 6. kilometri, po 3. moste nezačalo pekelne pršať. Prečkali sme a pokračovali.. netrvalo to však dlho, na 4. moste nás to chytilo ešte viac a keďže sme neboli prezieravo vybavení pršiplášťami a dáždnikmi ako ostatní spoluchodci, asi na 10. km sme sa rozhodli pre zbabelšiu cestu domov - autobusom. Bola to dobrá voľba. Len z busu do obchodu a k nám sme zmokli durch. Kúpili sme steaky, ako sa na nedeľný obed po športovom výkone patrí. U nás sme sa prezliekli. Ja do vecí svojich, chalani do Filipových.. Jedlo bolo super (naše prvé skutočné masisko v Down under), film... no neni väčšej pohody!

A potom si šiel Šani spraviť domácu úlohu... do školy..heh:)

Working class heroes...alebo cestoviny na týždeň

Pri neustále sa zvyšujúcom dopyte po našom mega úspešnom blogu sme nakoniec podľahli komerčným tlakom na sebaprezentáciu a prichádzame s novým príspevkom. Pre uľahčenie čítania som sa rozhodol, že tentoraz bude blog prehľadne rozčlenený do kategórií, teda bude sa v ňom ľahko orientovať a môžete si vybrať len to čo vás skutočne zaujíma. Kategórie sú (po dlhom predlhom uvažovaní) nasledovné: Štúdium, Kariéra, Voľný čas a Priatelia. Vidím, že všetci horíte nedočkavosťou, tak teda vás dlho nebudem napínať:

ŠTÚDIUM

Barbara:

Predmetom Barbarinho štúdia sa stala Capoeira. Toto bojové umenie v sebe spája tanec, kultúru a boj o prežitie. 2 teoretické hodiny do týždňa zahŕňajú aj také predmety ako prvá pomoc, management malej organizácie, história capoeiry. Čiže je to velice pestré. Barbare ide škola ako po masle. Na praktických hodinách sme ju nemali na začiatku veľmi radi, lebo všetky základy už vedela (z Portugalska) a my, ostatní účastníci zájazdu, sme museli doháňať. Ale už sa to lepší. Testy pre Barbaru nie sú žiaden problém, učiť sa som ju ešte nevidel.

Juro:

Školu má 2 krát do týždňa. Úrovňou sa vyrovná všetkým slovenským aj zahraničným vysokým školám, ba niektoré strčí hravo aj do vrecka. Napriek náročnosti sa Juro adaptoval nadmieru dobre a škola sa pre neho stala priestorom na sebarealizáciu a tiež priestorom s bezplatným internetom. O Jurovom mimoriadnom talente hovorí fakt, že už ma spravené všetky projekty na tento semester. A to sa ani nezapotil!

Filip:

No tak najprv treba povedať, že capoeira ma baví. Velice ma baví. Len mi dali dlhé nohavice a váham, či si ich mám len tak na surovo odstrihnúť. A inak sú biele. Čiže 2 krát do týždňa tancujem v bielych, dlhých nohaviciach pred zrkadlom. Ale nie som sám. Celá zmes národov je nedočkavá naučiť sa toto brazílske umenie. Prevládajú najmä Česi - agentúra vedela čo a ako predať! Ale naozaj ma to baví!

KARIÉRA

Barbara:

Barbara sa chytila vo vychytenej reštaurácií Ice Cube priamo v srdci Darling Harbour, pod kinom Imax. Podľa jej vlastných slov je zatiaľ spokojná, práca ju baví aj napĺňa radosťou. Samozrejme, začiatky neboli jednoduché, no svojím prístupom k povinnostiam, odhodlaniu a nadšeniu sa zakrátko prepracovala na post (zatiaľ dočasnej) čašníčky. V práci trávi v priemere 4 dni do týždňa s približným počtom 27 odpracovaných hodín.

Juro:

Tento pracant, v okolí známy aj pod prezývkou "prestižák", zatiaľ trvalo nepracuje. Napriek neustálemu snaženiu, rozdávaniu CV a hľadaniu na internete, mu stále nebolo dopriate zožať čo zasial, ochutnať slastný pocit hrdinu pracujúcej triedy. Neboj sa Jurij! Tvoj čas príde, stromy budú zase zelené a ty nebudeš musieť jesť celý týždeň cestoviny.

Filip:

Zázrakom som dostal miesto v talianskej reštaurácií. Samozrejme, moje CV bolo značne upravené. Môj Mgr. titul som napriek pýche musel zaprieť a uspokojiť som sa musel s tým, že mojím najväčším životným úspechom bola práca v malej kaviarni v centre Bratislavy. Postupne sa infiltrujem do prostredia týchto mafiánskych bossov z talianskych filmov a budujem si pozíciu "pána nenahraditeľného".

VOĽNÝ ČAS

Túto kategóriu nebudem deliť do podkategórií Barbara, Juro, Filip. Nechce sa mi. A bola by to aj strata času, keďže veľa času trávime spolu. Hlavne ja s Barborou, čo je ale logické, keďže spolu aj bývame heh. Už dlho plánujeme, že cez voľno pôjdeme na pláž, ale zatiaľ nám to nevyšlo. Len raz sme sa dostali na Bondi. Viackrát nám neprialo počasie a ešte častejšie jednoduchá lenivosť. Čiže voľný čas máme a aj si ho užívame, ale asi viac pasívne ako aktívne. Aspoň zatiaľ.

PRIATELIA

Máme! Či už v škole alebo v práci. Ešte sa síce s nikým tak extra dobre nepoznáme asi, ale žiadni človek s ktorým sa stretávame nám vyslovene neprekáža. Teda až na jedného...taký čech. (naschvál je s malým "č"!). Veľa času trávime s Lenkou, u ktorej sme bývali prvé týždne. Ona býva 4 poschodia pod nami, čiže aj pri našej lenivosti nie je problém sa stretnúť. Barbara má už aj plno kamarátov v práci, Juro si zas obľúbil svojich spolubývajúcich Írov ja sa snažím votrieť do priazne svojich kolegov hehe.

No, tak toto by bolo na dnes odo mňa všetko. Ak máte nejaké otázky, komenty alebo hocičo, čo vám leží na jazyku, neváhajte a napíšte nám. Budeme sa tešiť, keď si od vás niečo prečítame. Okrem kritiky samozrejme, tú si prosím nechajte pre seba.

Prajem pekný deň

filip a 2xklokani

Nove zazitky domu.

6 days ago
Dave ”There is not the slightest possibility I will go with this girl again, I was too drunk, she by the way rape me. She is horrible, soo big and fat” Never never never again.....
Today
Juro “Hej Dave what was that whale-girl doing in our living room again today?” And you were supposed to stay in Bonday in your friends flat, why are you here?”
Dave: “Well I was drunk and she called me that she is in front of the house, so I took a taxi and .....
So: Never say never again :)

Japonka odchadza vo stvrtok , posledne dni to bolo vcelku zaujimave. Prisla do obyvacky nastvana, z dakeho dovodu vrazila do Dava a presla do kuchyne. Pohadzala na zem dake plechy a hrnce, Dave za nou nastvany isiel a ze vraj ho chytila za tricko pod krkom a skoro zacala mlatit.(Ked som prisiel domov, pocas tejto udalosti som bol vonku, nasiel som dvoch cez sto kilogramov vazicich chlapov v obyvacke, pretoze sa bali asi 40 kilogramovej dievciny v ich izbe, vcelku ironia

btw namiesto japonky sa stahuje dalsi Ir , asi by sme mali dostat specialny kontajner na flase od piva a to velmy velky...